Veľa z nás cíti, ako keby mu zo života niečo alebo niekto chýbal. Máme pocit prázdnoty. A to je pravý opak naplnenosti. Prečo sa to v nás deje? A kde takýto pocit vzniká? Cez dnešný článok sa pozrieme zblízka na naše “nedokonalosti” a uvidíme jasnejší obraz zo seba, zo sveta.

Nech príde so mnou na obhliadku ten, kto má odvahu k odhaleniu sa:

  • Prečo mám ten hlboký pocit prázdnoty, osamelosti či toho, že mi niekto a niečo chýba?
  • Kde nastala chyba a ako a kedy budem cítiť pokoj, slobodu a lásku, o ktorom sa všade hovorí? 

Tak. Poďme sa na tieto atribúty Života pozrieť trošku bližšie – alebo skôr: z nadhľadu. 

K šťastiu, ktoré každý z nás hľadá, je prvý predpoklad, aby sme si ujasnili v sebe jednu veľmi dôležitú vec. Tým je: potrebujeme pochopiť, že partnerstvo ani práca s miliónmi eur či závislosti nám ho nikdy nedajú.

Bohatstvo našej duše je v nás. 

Vonku, mimo nej ho NIKDY nenájdeme. Vďaka nikomu a ničomu nikdy v tomto živote naozaj spokojní nebudeme. Ak zatiaľ v sebe s týmto podstatným atribútom šťastia nesúznieme, sa zastavme najprv a preskúmajme svoj život, čím všetkým sme sa chceli doteraz oklamať, aby nás k šťastiu zaviedlo a či sa to stalo. Lebo ak nie, hľadáme nielenže na zlom mieste, ale celý proces je zle nastavený. Totiž:  

HĽADANÍM SA NIKDY NENÁJDEME.  

Ego hľadá. Duša iba JE a plynie, dáva nám jasné ZNAMENIA, ktoré si buď už všímame alebo ešte nie. Všetko je na nás, ako hlboko máme odvahu zájsť do seba. Ak sa UVIDIEŤ ODVÁŽIME, duša k nám začne rozprávať. Ak nie, môžeme sa nechať naďalej viesť egom, ktoré bude chcieť neustále niečo hľadať, dokazovať, uistiť sa, kontrolovať, obávať sa, pochybovať či závidieť alebo cítiť sa mocným a popritom menejcenným, no NIKDY NEBUDE NATRVALO SPOKOJNÍ. 

K sebareflexii potrebujeme ODVAHU. Odvahu byť zraniteľným.  

Niektorým z nás v živote je najťažšie sa odhaliť a byť nahý. Ani nie tak fyzicky, ako duševne (hoci častokrát veru aj fyzické odhalenie sa nám robí problém). Naše vnútro chránime niekedy nevedome práve preto, lebo veľmi dobre vieme, že tam sme MY. Tam je tá naša PODSTATA. Skrývame ju pred svetom preto, lebo ju chceme ešte ukryť aj pred samým sebou. Nechceme byť odhalení pred nikým, ale hlavne nie sám pred sebou. Tá nahota by znamenala pre nás potrebu ZMENY, k čomu pripravení nie sme. Preto sa radšej skrývame v ulite, v teplúčku, v ilúziách mysle, až kým sa nám neudeje taká podstatná životná situácia, ktorá s nami zatrasie – od základov -, po čom nebudeme už môcť byť tak “kľudní”, ako sme pred touto udalosťou boli. Naspäť sa už ísť nedá.

To napätie v nás je tak silné, až niekedy chce ako keby vybuchnúť, aby sa dostalo von. Tú nahromadenú energiu pustiť von nechceme, niekedy ani nevieme, kam a ako. Sme v neustálom strese práve preto, že by sme v tom chaose nezapočuli hlas našej duše, ktorá sa k nám chce ozvať a je už natoľko BLÍZKO, že ju naše ego chce za každú cenu prehlušiť. Kým…. u každého z nás skôr či neskôr pri takom štádiu neznesiteľnosti vnútorného chaosu sa nejakým spôsobom ozve. Ona cestu nájde. Keď nestačí takýto psychický nátlak, prejaviť sa dokáže aj fyzicky. Nevyčkajme až do tohoto posledného štádia prejaveniu sa. Začnime ju POČÚVAŤ skôr.

Ako? 

ODVAHOU. Risknutím našej zraniteľnosti. Iná cesta nie je.

Odvaha byť úprimný je Cesta, ktorá nám otvorí naše srdcia.

Risknúť odvážiť sa vykročiť je kľúč, ktorý nás ochráni pred úplným stroskotaním sa kvôli stotožneniu sa s egom, kde nás vedú strachy, obavy a pochybnosti k labilite alebo iluzórnej stabilite. Asi nikto z nás BY nechcel byť ani v jednom extréme. Predsa tam je. Sme emočne labilní alebo sa hráme na frajerov, hoci pevnosť nepoznáme. Bojíme sa. Dokonca sa bojíme aj priznať sa tomu, že sme strachopudy. Naučili nás nemôcť robiť chyby a preto sa robíme, ako keby sme boli DOKONALÍ, pričom svoj hlas duše ani nepočujeme. K tomu, aby sme sa k dokonalosti mohli postupne približovať (aj keď z hľadiska Vesmíru sme dokonalí presne tak, ako teraz a v každej jednej prítomnosti sme), je potrebné začať sa SLEDOVAŤ. PRISTIHOVAŤ SA pri tom, čo sa V NÁS a s nami deje. V každej jednej sekunde. Položiť si otázku so zaujatosťou: “Prečo?” a zainteresovane počúvať naše Vedenie ZVNÚTRA nás. Ono stále VIE. K tomuto kroku ale potrebujeme najprv priznať sa jednej podstatnej veci: BOJÍME SA. Bojíme sa samých seba. Bojíme sa, lebo nevieme, čo tam vo vnútri nájdeme. Lenže my to všetci VIEME a práve PRETO sa bojíme. ODHALENIU SA.  

ZRANITEĽNOSTI SA BOJÍME. 

Nahého SEBA sa bojíme. Samotnej nezakrytej nahoty sa bojíme.

K tomu, aby sme sa prestali báť, nedôjdeme. Dôjsť môžeme k tomu, aby ODVAHA prebrala moc nad strachom. Aby sme išli do nepredvídateľných situácií aj NAPRIEK TOMU, že sa bojíme. Keď takéto výzvy zvládneme, strach postupne upadne. Čím ďalej budeme skúšať byť odvážnym, tým menej nás bude ovládať strach. 

Odvaha predsa nie je opak strachu tak isto, ako duša nie je opak ega.

Aj duša má svoje miesto v našom živote, aj naša hlava. Ani bez jedného sa tu na Zemi nezaobídeme tak, aby sme našu naplnenosť mohli žiť. DUŠA NÁS VEDIE K ČINOM a pri týchto krokoch nám POMÁHA LOGIKA. Jedno bez druhého nefunguje DOKONALE. Dokonalosť je práve v tom zladení nášho vnútra s našim vonkajším prejavom. O ničom inom tu v tomto energeticky-hmotnom svete nejde. Akonáhle túto ROVNOVÁHU nájdeme, teda k nej S ODVAHOU DôJDEME, sme začali ŽIŤ. Skutočne slobodne a v láske žijeme. Našli sme sa bez hľadania.  

Našli sme sa cez ČINY.  To oni nás zaviedli k SEBE.

Áno, ako duše sme dokonalé tak, ako sme.  

CESTA NAŠEJ DUŠE ALE JE O TOM, ÍSŤ PO NEJ.  

Kráčať a vyberať si smer, ktorý súznie s našim dobrým POCITOM cez úprimnosť. Ten smer, ktorý cítime za svoj. Kde sa cítime doma. Aj keď nám niečo ide veľmi pomaly alebo neisto, ale ten POCIT sám zo seba je predsa čisto len dobrý a pochybnosti ega vieme od POCITU DUŠE oddeliť, žijeme ČISTOTU SEBA bez masiek, už prijatých v tejto dnešnej dobe. Žijeme role tie NAŠE a nie cudzie, v ktorých sa necítime samým sebou, kde pripadáme aj my sebe cudzím, kde sa nespoznávame a sa pozastavujeme, čo sme to za ľudia. 

Môžeme žiť Seba. 

Môžeme to byť My a žiť svoj svet, nie niečí iný. 

Môžeme si VYBRAŤ medzi Láskou a klamstvom. 

Môžeme. 

Môžeme ODVAHOU byť úprimní z celej hĺbky nášho srdca. Nahí a takzvane bezbranní (egom), zraniteľní a predsa tak SILNÍ, ako sme sa nikdy do tej chvíle NECÍTILI. SEBAISTÍ a POKOJNÍ. Takú silu má naša duša. 

VYSLOVME všetko presne tak, ako sa v nás deje, aj keď si často MYSLÍME, že tá téma nie je až tak podstatná a by sme ju najradšej odložili nabok. Všímajme si, že tým nahromadeným nevysloveným zbierame tehly na múr a staviame medzi sebou navzájom takú neprekonateľnú vrstvu nespracovaných myšlienok, emócií a bolestí, čo sa časom možno už ani prekonať nedá.  

VYSLOVME PRÍTOMNOSŤ.  

VYSLOVME ZRANENIA, OTÁZKY aj ODPOVEDE. 

VYSLOVME SEBA. 

S odvahou buďme zraniteľní. 

Problém je v tom, že príliš veľa rozmýšľame a málo konáme. Rozmýšľame na FORME vyjadrenia sa, na tom, AKO niečo povedať a KEDY a ČI vôbec, namiesto toho, že by sme sa CÍTILI a by sme hneď vedeli, ČO a AKO máme konať. Boli by sme v úprimnosti so samým sebou. Proste a jednoducho by sme MOHLI byť, lebo by sme si DOVOLILI byť tou osobou, ktorou aj sme. Bez masiek, bez nadvlády ega, bez programov zasahujúcich do nášho života z podvedomia, ktoré chcú byť uvidené a tým, že nie sú, derú sa na povrch, skúšajú s nami komunikovať dovtedy, kým raz ich neuvidíme a nezačneme sa im venovať.  

Ja sa na moje vzorce správania poslednú dobu pozerám ako na malé deti. Aj ich si treba VŠÍMAŤ. Ak majú našu POZORNOSŤ, LÁSKAVOSŤ, VOĽNOSŤ, nemajú tendenciu nás ďalej vyrušovať. Pripomenú sa iba, keď sme na nich zanevreli, zabudli či utlmili. Akonáhle sú uvidené a pochopené, sú šťastné a nemajú nutkanie sa silou-mocou UKAZOVAŤ, nepotrebujú od nás, aby sme im DOKÁZALI našu priazeň voči nim. Oni proste vedia. Ako deti. Vedia, či sú prijaté alebo ešte nie. Dovtedy nás budú skúšať ako rodičov, kým ich neprijmeme so všetkým, kým sú – ODVÁŽNE. Vtedy sa oslobodia a začnú žiť svoj život…. seba…. prestanú nás POTREBOVAŤ a VYUŽÍVAŤ. Tak isto fungujú, ako naše ego – naše malé dieťa, ktoré môže dospieť, keď mu dáme ŠANCU, pozornosť, pochopenie a lásku. Stiahne sa do POKORY, keď POCÍTI PRIJATIE.  

Tak isto sa chovajú aj naše myšlienky. Akonáhle sú prijaté, oni žijú voľne a nezasahujú do nášho súkromia. Sú a my sme tiež. V jednote. V spolužití. V celku. V naplnenosti, láske a slobode s pokorou a vďačnosťou so zdravým sebavedomím. Čo viac k šťastiu je potrebné?…. 

ODVAHA. 

okh. 

–-–——-–——––– 

Rada vám všetkým na ceste svojho sebaspoznávania, naďalej pomôžem v rozšifrovaní svojho vnútra. Veď  V TOM SOM DOMA – pre vás.

S úctou a rešpektom. 

Nájdeš ma tu: 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,       

fb: https://www.facebook.com/okharmony1 

Možnosti výberu našej komunikácie:   

  • buď cez fb chat    
  • telefonicky    
  • videohovorom alebo     
  • osobne v okolí KE    

Ďakujem ti, že si tu bol/a so mnou. Pridaj sa aj na budúce.  

S láskou k tebe: Andy

Priprav sa na Nový Život. Lebo: NEBO sa začína na ZEMI. TERAZ.

 

[contact-form-7 404 "Not Found"]

 

Follow by Email
YouTube
Instagram