List od jedného narcisa

“Nenávidím sviatky, oslavy a prázdniny – vrátane svojich narodenín -, lebo neznášam, keď sú ľudia šťastní. A nenávidím ani to, že nie ja som príčinou ich radosti. Len JA (!!!!) MôŽEM mať ten najväčší vplyv na náladu každého okolo mňa. Nikdy nikto mi nemôže povedať, ako sa mám cítiť. To iba JA (!!!!) môžem od ostatných očakávať a dosahovať zmenu ich emočných nálad cez tú manipuláciu, ktorú oni nemôžu nijak odhaliť.

Som pánom seba samého. Radosti ostatných prežívam ako falošné, afektované, neprirodzené a vynútené. Sú ako pokrytci, ktorí simulujú šťastie tam, kde ani nie je.

A cítim závisť, ba dokonca poníženie skrz moju závisť, až hnev voči sebe kvôli môjmu pocitu menejcennosti. Je to bludný kruh, z ktorého sám neviem, či sa chcem vôbec dostať von.

Vidím skutočné šťastie na tvári toho, kto darček dostáva. A je mi zle práve preto, lebo sa teší tak, ako ja nikdy: uvoľnene, úprimne a nadšene. Vnímam, že si užíva a vychutnáva takéto chvíle. Chvíle, keď cíti, že ho majú radi, milujú ho takého, aký je. A cíti tú radosť vďaka ostatným, čo som ja nikdy nemohol tak ODOVZDANE PRÍTOMNOSTI zažiť.

Preto mám nutkanie takúto radosť pokaziť. Napríklad vedome zmením ich náladu nejakou zlou správou, negatívnou témou alebo vyvolám konflikt, nech sa pohádajú medzi sebou a nie sú tak vytešení. Vyprovokujem ich k zmene nálady. Poviem štipľavú poznámku, nad ktorou sa pozastavia a budú zmätení.

Premietnem dopredu niečo negatívne, napr. vnuknem neistotu ohľadom niečieho vzťahu alebo odídem v tej najnevhodnejšej chvíli. Nikto sa nemôže viac tešiť, než ja, a hlavne nie bezdôvodne, teda bez môjho zásahu.

Keď je druhá osoba už dostatočne smutná, napätá a frustrovaná, cítim na chvíľu úľavu, až nadšenie, očarenie a omámenie. Vrátim sa do môjho normálneho stavu, do základného môjho naučeného bytia. Moja nálada sa dramaticky zmení a konečne mám zo seba dobrý pocit, aj keď vo svojej hĺbke sa cítim strašne – to si radšej ani nevšímam, vypnem svoju dušu a svedomie a riadim sa podľa toho, čo som DOSIAHOL JA (!!!!). Jedine to mi je podstatné, inak sa dobre necítim.

Keď som ich dostatočne rozladil, sa s nimi môžem ďalej HRAŤ a nimi MANIPULOVAŤ. Môžem začať znovu zasahovať do deja JA (!!!!): po rozbití ich radosti nasleduje ich opätovné rozveseľovanie, tentokrát ale vďaka MôJMU zásahu. Som proste SKVELÝ. Na každého mám vplyv a kontrolu nad ich emóciami.”

Toľko z listu, ktorý nám umožní viac vidieť do ich vnútorného nepokoja a nešťastia, nespokojnosti, nech navonok ukazujú akurát ten pravý opak. Sú napätí, aj keď to utajujú. Emočne zrelá osoba si to na nich tak či tak všimne a nakoniec dôjde k poznaniu, že keď nevykročí z takéhoto nezdravého vzťahu, sa sama zničí.

Ja som ten krok dokázala spraviť, aj keď bol najťažší v celom mojom živote. Teraz už viem, že sa aj narcis dokáže uzdraviť tak isto, ako každý z nás, ktorí si uvedomíme naše vnútorné bolesti. Mne sa to podarilo a podarí sa to aj vám, milí moji kamaráti. Nevzdávajte sa NIDKY. Treba ísť ďalej, aj keď situácia vyzerá byť bezvýchodisková pre naše ego. Všetky takéto a podobné životné facky nás chcú naučiť POKORE a LÁSKE K SEBE, K ÚCTE, ktorú sme si doteraz NEVÁŽILI. Nezastavujte sa, alebo maximálne na krátky čas výdychu. Choďte ďalej a sa prekonávajte. Lebo sa to dá – teraz už viem.

Dá sa byť šťastným a spokojným sám so sebou, keď sa človek naladí na počúvanie svojho VNÚTORNÉHO HLASU a podľa neho začne aj KONAŤ.

Narcistická osoba šťastie nenávidí. Nenávidí, keď sa niekto LEN TAK teší. Aj keď vo svojej hĺbke tiež cíti, že po takej odovzdanosti túži aj on, no si nepripúšťa sám sebe to aj žiť, keďže podľa neho nie je DOSŤ DOBRÝ. AŽ KEĎ sa mu to RAZ (možno) podarí dosiahnuť, dovolí aj iným tešiť sa. Dovtedy ale nech nikto nie je šťastnejší, než on. Maximálne vďaka nemu, nie ale iba tak sám od seba. On musí mať dosah na každého pocity a emócie. Bez jeho povolenia nech sa nikto neteší a nie je šťastnejší, než on sám. 

Oslavy a sviatky hodia narcisa späť do svojho detstva, kde sa nemohol cítiť úplne voľný. Kde sa musel prispôsobovať k niekomu alebo podľa niekoho sa chovať či si zaslúžiť pochvalu a podriadiť sa očakávaniam autority – niekedy až veľmi srdečnej osobe (najčastejšie, samozrejme, mamky či otca).

V detstve nikdy nezažil tú nepodmienečnú lásku, po ktorej jeho duša neochvejne túži. Niekto alebo niečo mu stále chýbala. Čím starším sa stáva, tým menej nádeja v sebe má k tomu, že raz zažije tú lásku, na ktorú celý život čakal. Preto sa cíti obratý a zbavený toho, čo si každý človek na Zemi zaslúži.

Sklamanie je v jeho vnútri obrovské a neverí už nikomu a ničomu, len sebe – stotožnený silno so svojim egom, zatrpknutý, chladný a bez dôvery voči Životu samotnému. Tým, že sa už ani nepokúša veriť vo svojom vlastnom uzdravení, rozhodol sa nejak tento život prežiť – kompenzáciami za ten strašný pocit, ktorý ho neprestajne mláti a dobýja zvnútra, čomu musí odolať a ako sa len dá, si ho nevšímať. Preto tie závislosti a kompenzácie, aby sa aspoň na tú chvíľu, kým sa to deje, cítil NIEKÝM. Strašne sa podceňuje, čo, samozrejme, nikto nemôže vidieť, ale z každej situácie existuje východisko, ak si to DOVOLÍME. Ak si dovolíme zažiť ešte v tomto živote aj šťastie.

Narodeniny ho strhnú do narcistického zranenia späť. Nachádza sa v bezmocnom, zranenom stave, v tom detskom ja, vo falošných, nepravých príbehoch, v povinných, organizovaných, umelých ceremóniách.

Vďaka týmto frustrujúcim stavom jeho bytia je schopný pokaziť aj narodeninový deň svojich vlastných detí len preto, aby vykompenzoval svoj pocit biedy a tú  mizernú náladu, ktorú projektuje zo seba. Nahnevá sa len preto, aby aj v inom vyvolal to isté. Oslavy vyvolajú v narcisovi pocit osamelosti, nedôverčivosti, negatívnych stavov…. tie, ktoré sú v jeho vnútri zakorenené vďaka zážitku vo svojom detstve a ktoré dokáže a môže vlastniť, držať sa ich a nepustiť – mať ako keby nejaký ten podvedomý ZÁCHYTNÝ BOD, k čomu a kam sa môže stále vracať.

Jedine UVEDOMENÍM a POCHOPENÍM, PRIPUSTENÍM SI svojho zranenia a NEÚTEKOM sám pred sebou môže dôjsť k skutočnému SEBE: k tej láske, ktorá v ňom vrie, k tej čistote zraniteľnosti a zrelých emócií, ktoré si zatiaľ uznať neCHCE, dokonca ich považuje za slabosť.

Jeho hlboký strach pred šťastím a nedôvera v láske ho prinúti k tomu, aby odmietal kupovať mu darčeky, neváži si zvlášť pre neho vynaloženú silu a ochotu mu spraviť radosť. Dokonca to, čo dostane, začne hanobiť a znevažovať. On vôbec nechce oslavovať. To cez neho demonštrované odopieranie lásky znamená okrem ostatných aj držanie partnera či priateľov od seba ďalej, v dostatočnej vzdialenosti, odsúvanie ich na druhú koľaj, držanie od nich primeraný odstup, za ktoré svoje nutkavé činy sa na seba veľmi hnevá. Nedokáže sa ale inak správať, keďže jeho ego je (zatiaľ) silnejšie, než on sám si dovolí byť.

Ako ale stále píšem: všetko je  možné. Aj narcis môže začať CÍTIŤ, keď si to DOVOLÍ.

Vďaka tomu, ako ostatných ponižuje, sa on cíti byť VÝNIMOČNÝM, aj keď vo svojej hĺbke spokojný sám so sebou nikdy nie je. MYSLÍ SI, že NA POVRCHU žiť ho raz dostatočne naplní, aj keď po každom takom falošnom a prevrátenom konaní sa na seba hnevá viac a viac.

Môžeme ten stav prirovnať k bulímii. Bolo obdobie, že ma táto psychická choroba tak isto OVLÁDALA, ako narcisa jeho nutkavé konania ponižovať ostatných okolo seba a aspoň vďaka tomu sa cítiť výnimočným. Trvalo mi to dlhé roky, kým sa mi podarilo DOHODNÚŤ SA sama so sebou na tom, že už nebudem ani sebe, ani nikomu inému UBLIŽOVAŤ a sa budem mať rada, lebo spravím KROK, ktorého som sa najviac na svete BÁLA: MILOVAŤ…. skutočne a s celým svojim srdcom MILOVAŤ.

Bol to proces dlhotrvajúci, ale vám poviem: oplatilo sa. Došla som tam, kde som celé svoje detstvo a aj neskôr túžila byť. Konečne zažívam lásku k samej sebe, a to vďaka práve takémuto narcistickému chovaniu sa muža, ktorý ma prebudil do skutočnej lásky. Lásky, ktorá už nikdy nekončí.

Ale ešte na chvíľu späť k tomu nutkavému chovaniu sa, ktoré, človek nespokojný sám so sebou, robí. Odmieta pomoc a láskavosť. ON SÁM SI CHCE DOKÁZAŤ SVETU, že JE DOSŤ DOBRÝ a ZVLÁDNE VŠETKO AJ SÁM, bez pomoci, veď on nie je dajaký ten slaboch. V jeho očiach každý, kto si nezariadi svoj život úplne sám, je NEDOKONALÝ.

Nepripúšťa si také návrhy alebo snahy, vďaka ktorým by sa mohol bezstarostne tešiť. Vo svojom podvedomí má nastavené ZÁKAZ byť uvoľneným. Zakázal si sebe CÍTIŤ SA ŠŤASTNÝM, lebo si nezaslúži a preto si nezaslúži ani iný, veď sa od neho lepšie cítiť NIKTO nemôže. Malo by to byť iba jeho zásluhou, no kým nebude DOSTATOČNE DOBRÝ a si neodčinil toľko zla, čo spravil, ani on si nezaslúži žiť v radosti. Týra sám seba.

Skrz ten svoj vnútorný nepokoj a boj je stále podráždenejší, nervóznejší a stále väčšiu námahu musí vynaložiť k zapretiu tejto skutočnosti cez obdarovanie sa niečím, aby aspoň na tú chvíľu nepodľahol svojim pocitom, ktoré jeho duša nekompromisne a neúnavne naznačuje aj navonok, až kým ju to neomrzí a nepošle na neho nejaké ešte väčšie znamenie v podobe choroby a ho nezastaví porozmýšľať nad tým, DOKEDY SA CHCE TAKTO KLAMAŤ A ZNÁSILŇOVAŤ.

Bolí ho, že ho ovláda niečo, proti čomu nemá žiadne zbrane, až kým nepochopí, že bojom nikdy nemôže zvíťaziť – jedine prijatím sa, láskou k sebe a konkrétnymi činmi, ktoré ho uzdravia a uspokoja bez toho, že by pritom niekomu ubližoval.

Bolí ho aj to, že svojim nekontrolovateľným správaním a surovým ubližovaním odstrkuje od seba tých, ktorí ho skutočne milujú, no SI MYSLÍ, že nevie PROTI tomu nič spraviť, hoci veľmi dobre CÍTI, že by iba cez svoje UZAVRETÉ CITY mal ísť a všetko by sa v ňom aj okolo seba pohlo, UZDRAVILO SA a VYJASNILO.

Tí, ktorí mu skúsia pomôcť a ten jeho vnútorný hnev od neho “zobrať” svojou dobrou náladou, úsmevom, smiechom, vášňou, šťastím, pokojom, kľudom, úprimnosťou a láskou, sa náhle nájdu na pokraji jeho nenávisti voči nim a pomedzi najurputnejšími nepriateľmi.

Nekonečná paranoja, podozrievavosť a nedôvera ho stále ťahajú naspäť do pocitov beznádeje. Cíti sa oklamaný a prenasledovaný. Zažíva presvedčenie, že život je chladný, frustrujúci, nekompromisný a bez strašného boja v samom sebe sa nikam nedostane. Je doslova závislý na bojovaní sám so sebou. Neverí už tomu, že spokojnosť vôbec existuje, keďže ho meria len vo výkone, dosiahnutí cieľa a hlavne bez CITOV.

Život podľa neho je nespravodlivý, krutý a neľútostný. Oslavy pre neho znamenajú opätovné prežitie sprisahania proti nemu a proti tým pocitom, ktoré v jeho samotnej čistej podstate nikdy nezažil: bezprostredná radosť, láska, vďačnosť, úcta, sloboda, voľnosť, pokoj, úprimnosť, zodpovednosť.

Nenávidí ten pocit ne-pokoja a ne-slobody. Je mu ale tento stav známy a kým sa neROZHODNE ZMENIŤ svoje nastavenie z nadvlády ega do OTVORENIA SA DO SVOJHO SRDCA, skutočne šťastný nikdy nebude. Bude sa odmeňovať niečím (rôznymi závislosťami či kompenzáciou za svoje nešťastie tým, čo má rád, čo rád robí), vo svojom vnútri bude zvádzať sám so sebou nekončiaci sa boj.

Vrie v ňom neskutočne silná túžba po prijatí ho takého, aký je….

…. ten krok ale očakáva zvonka, namiesto toho, že by prijal svoju minulosť so všetkým, aký ju mal, aj so svojou nespokojnosťou. Jedine cez ten krok môže byť aj v tomto živote šťastný, pocítiť z druhej strany prijatie jeho osoby. Môže UVIDIEŤ a si UVEDOMIŤ, že možno v jeho živote takáto osoba sa už niekedy vyskytla, ibaže si ten fakt vtedy on sám nechcel pripustiť.

Všetko sa stále môže ZMENIŤ, ak svoj PRÍSTUP k samému sebe a tým aj k ostatným ZMENÍ ON SÁM, možno tvrdou prácou na sebe, no jedno je isté: nakoniec bude na seba HRDÝ, že sa PREKONAL a spravil KROK, ktorý si NIKDY v živote pripustiť nechcel.

Preto vystúpiť z bludného kruhu a opustiť ZNÁME prostredie sa dá cez ten POCIT, ktorý mu JASNE vraví, čo má pre seba SPRAVIŤ, aby, aj keď zo začiatku ťažko, neskôr o to sebavedomejšie mohol fungovať v zdravých emóciách a prežívať šťastie, po akom celý svoj život potajomky túžil, ibaže si nedovolil.

Všetko sa dá – ja to už teraz viem. Vyskúšaj ZMENU aj ty…. neoľutuješ, lebo budeš na seba prvýkrát vo svojom živote naozaj ZDRAVO HRDÝ. Viem, o čom rozprávam….

Myslím na teba a držím ti palce.

okh.